História gregoriánskych omší

Svätý Gregor Veľký – pápež a mních

Gregor sa narodil v Ríme okolo roku 540 v zámožnej senátorskej rodine. Ako mladý muž bol prefektom mesta, teda jedným z najvyšších úradníkov Ríma. Po niekoľkých rokoch sa úradu vzdal a vo svojom rodnom dome na pahorku Caelius založil kláštor zasvätený svätému Ondrejovi, v ktorom sa sám stal mníchom. Neskôr prijal diakonskú vysviacku a ako pápežov zástupca pôsobil v Konštantínopole. Po návrate sa vrátil do kláštora a v roku 590 bol zvolený na Petrov stolec.

Ako pápež sa staral o chudobných v časoch hladu a moru, poslal misionárov do Anglicka a zanechal bohaté dielo – homílie, „Pastoračné pravidlo“, „Moralia“ ku Knihe Jób. Zomrel 12. marca 604. Cirkev ho nazvala „Veľkým“; patrí medzi štyroch veľkých otcov západnej Cirkvi.

„Dialógy“ – odkiaľ poznáme tento príbeh

Okolo rokov 593–594 napísal Gregor „Dialógy“ – rozhovor s diakonom Petrom o svätých a zázrakoch v Itálii. Najznámejšia je II. kniha, celá venovaná svätému Benediktovi. IV. kniha sa zaoberá osudom duše po smrti. Gregor v nej okrem iného píše, že za niektoré ľahšie viny existuje očistenie po smrti a že dušiam zosnulých pomáha obeta svätej omše. Na potvrdenie uvádza niekoľko udalostí – jedna z nich sa podľa jeho slov stala v jeho vlastnom kláštore asi tri roky predtým. Je to príbeh mnícha Justa (IV. kniha, 55. alebo 57. kapitola – podľa vydania).

Mních Justus a tri zlaté mince

Justus bol mníchom kláštora svätého Ondreja a rozumel medicíne – ošetroval samého Gregora v jeho častých chorobách. Keď ťažko ochorel, priznal sa svojmu rodnému bratovi Copiosovi, že má ukryté tri zlaté mince. Bratia ich našli schované medzi liekmi. V kláštore, kde malo byť všetko spoločné, to bolo vážne porušenie sľubu chudoby.

Gregor, vtedy opát, sa rozhodol postupovať prísne – pre dobro umierajúceho aj ako výstrahu pre ostatných. Prikázal priorovi Pretiosovi, aby bratia Justa nenavštevovali, a po smrti ho pochovali mimo cintorína mníchov, spolu s mincami. Keď sa Justus dozvedel, prečo ho bratia opustili, úprimne oľutoval svoj hriech a v tejto ľútosti zomrel.

Asi tridsať dní po jeho smrti začal Gregor, ako sám píše, pociťovať so zosnulým súcit. Zavolal Pretiosa a prikázal mu, aby sa za Justa počas tridsiatich nasledujúcich dní prinášala obeta svätej omše tak, aby nevynechali ani jeden deň. Bratia príkaz splnili. Jednej noci sa Justus zjavil Copiosovi, ktorý o slúžených omšiach nič nevedel, a povedal mu, že doteraz mu bolo zle, ale teraz je mu už dobre, lebo v ten deň prijal sväté prijímanie. Keď mnísi spočítali dni, ukázalo sa, že práve vtedy bola odslúžená tridsiata svätá omša.

Gregor uzavrel tento opis záverom, že zosnulý brat bol vyslobodený vďaka obete svätej omše. Od tejto udalosti sa tridsať svätých omší slúžených za jedného zosnulého nazýva gregoriánske.

Pozadie: modlitba za zosnulých pred Gregorom

Gregor modlitbu za zosnulých nevymyslel – opísal jednu z jej foriem. Už Starý zákon rozpráva, ako Júda Makabejský dal priniesť zmiernu obetu za padlých, „aby boli oslobodení od hriechu“ (2 Mak 12, 43–46). Prví kresťania spomínali na zosnulých pri Eucharistii: Tertulián na prelome 2. a 3. storočia spomína obety prinášané za zosnulých na výročie ich smrti a svätý Augustín vo „Vyznaniach“ opisuje, ako jeho umierajúca matka, svätá Monika, prosila iba o jedno – aby na ňu pamätali pri oltári. Katechizmus zhŕňa túto tradíciu slovami, že Cirkev od prvých čias uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich modlitby, predovšetkým eucharistickú obetu (KKC 1032). Viac o tomto učení píšeme v texte Očistec v učení Cirkvi.

Ako sa zvyk rozšíril

„Dialógy“ patrili k najčítanejším knihám stredoveku a spolu s nimi sa šíril aj príbeh Justa. Zvyk slúžiť tridsať svätých omší za jedného zosnulého sa ujal najprv v kláštoroch, potom vo farnostiach celej západnej Cirkvi a názov „gregoriánska tridsiatka“ (lat. tricenarium Gregorianum) sa stal jeho ustáleným pomenovaním. V slovenčine sa hovorí o gregoriánskych omšiach alebo o gregoriánskej sérii.

Počas storočí sa táto prax rozvíjala najmä ako zbožnosť veriacich. Cirkev ju nezaviedla dekrétom, ale časom potvrdila, že je v súlade s vierou, a spresnila pravidlá jej slávenia.

1884 – uznanie Kongregácie pre odpustky

V roku 1884 Kongregácia pre odpustky uznala dôveru veriacich v hodnotu tridsiatich gregoriánskych omší za zbožnú a rozumnú. Táto formulácia je dôležitá: Cirkev tu nesľubuje určitý účinok, ale konštatuje, že viera ľudí v túto prax má pevný základ a nie je poverou.

1967 – vyhlásenie „Tricenario Gregoriano“

Najdôležitejším súčasným dokumentom je vyhlásenie Posvätnej kongregácie Koncilu „Tricenario Gregoriano“ z 24. februára 1967 (AAS 59 [1967], s. 229–230), vydané na príkaz pápeža Pavla VI. Odpovedá na praktickú otázku: čo sa stane, keď sa séria tridsiatich svätých omší preruší? Dokument v podstate hovorí:

Séria tridsiatich gregoriánskych omší, prerušená pre nepredvídanú prekážku (napr. náhlu chorobu) alebo z inej rozumnej príčiny (napr. slávenie pohrebnej alebo sobášnej svätej omše), si na základe ustanovenia Cirkvi zachováva ovocie tejto modlitby, ktoré uznáva prax Cirkvi a zbožnosť veriacich; celebrujúci kňaz je však povinný čo najskôr doplniť slávenie tridsiatich svätých omší. Ordinár nech primerane dbá, aby v takej dôležitej veci nedochádzalo k zneužívaniu.

Vyhlásenie podpísali arcibiskup Pietro Palazzini ako sekretár a Florenzio Romita ako podsekretár. Ešte v tom istom roku bola Kongregácia Koncilu premenovaná na Kongregáciu pre klérus. Podrobnejšie sa dokumentu venujeme na stránke „Tricenario Gregoriano“ – vyhlásenie z roku 1967 a praktickým dôsledkom v článku či možno gregoriánske omše prerušiť.

Gregoriánske omše dnes

Po štrnástich storočiach zostáva táto prax v podstate rovnaká ako v kláštore na Caeliu: tridsať svätých omší, deň čo deň, za jedného zosnulého. Zmenilo sa iba to, že dnes môže sväté omše sláviť jeden alebo viac kňazov, v rôznych kostoloch, a úmysel možno nahlásiť aj na diaľku. Ako dnes chápeme túto modlitbu, vysvetľujeme v článku Čo sú gregoriánske omše? a o jej mieste medzi ostatnými formami pamiatky zosnulých na stránke modlitba za zosnulých.

Vo svätyni Matky Božej z Białynicze v tejto tradícii pokračujeme: prijímame úmysly z celého sveta a slávime gregoriánske omše v Białynicze a s pomocou kňazov iných farností východného Bieloruska. Ak chcete pripojiť svojho zosnulého k tejto stáročnej modlitbe, môžete objednať gregoriánske omše cez formulár.

Zdroje

• Svätý Gregor Veľký, „Dialógy“, IV. kniha (anglický preklad z roku 1608)
• Acta Apostolicae Sedis 59 (1967), s. 229–230 – vyhlásenie „Tricenario Gregoriano“
• Liturgista.pl – poľský text vyhlásenia „Tricenario Gregoriano“ (v poľštine)
• Katechizmus Katolíckej cirkvi – č. 958, 1030–1032
• Niedziela.pl – Svätý Gregor Veľký a gregoriánske omše (v poľštine)
• Jezuiti, farnosť sv. Štefana – omšové úmysly (v poľštine)